Našim narodením začína naša súkromná škola života. Naši učitelia sú v prvom rade vlastní rodičia, starí rodičia, susedia, kamaráti, známi, ... Dieťa je ako špongia, vidí, cíti, vníma, učí sa oveľa rýchlejšie ako my dospelí. Všetko to dobré, rovnako aj ale aj zlé. Vidí keď ohovárame našu kamarátku a pred chvíľou sme sa s ňou rozprávali a usmievali sa na ňu akoby nič a hneď ako odišla, spustili sme prúd nadávok. Vidí ako sa správame k jeho otcovi, k nášmu vlastnému manželovi a učí sa ako sa má správať, lebo to je to jediné čo vidí a preto to hodnotí ako správne.
Sme programy, a nastavili nás naši najbližší presne podľa seba. Nie nadarmo sa hovorí: ´Aká matka, taká Katka.´ Ale nemusí to tak ostať do konca života.
Hovorím o tom práve kvôli hodnoteniu druhých ľudí. Riadime sa často len podľa toho, čo nám vravia iní, čo vidíme, čo sme počuli.. Čo nám vravia v televízií. Pretože nám povedali že to je pravda. Áno, je. Ale koho pravda? Ich. Každý máme ale svoju vlastnú pravdu, za ktorú sa hádame. A tu vzniká problém. Ak sa s niekým rozprávame o rovnakej veci, máme na to dva rôzne názory. Tak prestaňte sa hádať len kvôli tomu, že druhý človek s vami nesúhlasí. Lebo aj vy nesúhlasíte s ním. A uvedomte si, že obidvaja máte presne tú istú pravdu. Neexistuje medzi vami víťaz a porazený. Jeden z vás má len o trochu viac informácií, ako ten druhý. To je všetko.. Chcete aby vás začal chápať? Tak mu dodajte informácie a neponižujte ho To je celá veda. A prečo o tom hovorím? Lebo sa rovnakým spôsobom správame k situáciam, len na základe toho, čo vidíme.
Poviem vám príklad, posledný víkend som bola v Bratislave a sedeli sme s manželom s jedným starým známym, ktorý sa dopočul o mojej vyliečenej psoriáze. A tak sa chcel s nami porozprávať a poradiť, ako som to dokázala. Po pár minútach nám povedal príhodu z autobusu. Príhodu, vďaka ktorej už nikdy viac necestoval MHD. Je to chlapec, ktorý má psoriázu a nanešťastie ju má v požehnanom množstve vo vlasoch. Ak ste ľudia, ktorí máte podobné problémy, určite viete o čom hovorím.. Pre tých, ktorí ani len netušia, predstavte si, že máte veľké olupujúce sa chrasty na celej pokožke hlavy pod vlasmi a stále ako len jemne dotkneme hlavy, spustí sa lavína veľkých bielych šupín. A ozaj je to vidieť na čiernych kratších vlasoch.. A práve to spôsobilo nepríjemnú reakciu jednej pani v autobuse, ktorá keď to uvidela, skríkla na celý autobus: “Preboha, chlapče, viete že máte vo vlasoch vši???!!!” a následne sa začala predierať medzi ľuďmi, čo najďalej od neho, aby to nechytila. Viete si predstaviť tých ostatných ľudí, keď to počuli? A skúste sa teraz vcítiť to toho chlapca… Viete vôbec čo si musel v tej chvíli prežiť?
Je to iba jeden príbeh jedného človeka s kožnou chorobou. A práve preto som sa rozhodla o tom začať písať. Lebo nikto z nás nemá právo súdiť druhých ľudí! Ani keď vidíte opitú ženu, ktorá kráča uprostred poludnia cez námestie.. Ani bezdomovca, ktorý pýta peniaze. Nemáte právo súdiť kamarátku za to, ako vychováva svoje deti. Sú to jej deti, jej príbeh, jej pravda. A je to presne tak, ako to byť má.
Hodnotíme všetkých ostatným okolo, namiesto toho, aby sme sa sami pozreli do zrkadla a začali sa starať sami o seba.
Stalo sa vám už niekedy, že vám ublížili len tým, čo o vás povedali? Že vám povedali, že ste akosi pribrali, že nemáte vkus pre módu a takto by ste sa už nikdy nemali obliekať.. Že to, ako sa rozprávate s ľuďmi sa nepatrí. Že sa máte proste zmeniť, lebo to kým ste, nie je vyhovujúce. No a čo? Koho je čo do toho, ako sa správam? Určite to má nejaký dôvod, prečo sa tak správam, tak to neriešte.
Možno tá žena, ktorú sme videli cez obed opitú a ktorú sme už zaškatuľkovali k alkoholikom, možno že sa pred hodinou dozvedela, že jej zomrel najbližší človek v jej živote a nezvládla to. A tá kamarátka stále kričí na svoje deti, pretože iný spôsob výchovy nepozná.. Ona nevie, že deti treba počúvať a komunikovať s nimi. S ňou totiž v detstve tiež nikdy nikto nekomunikoval, preto tento spôsob výchovy nepozná. To je všetko. Nemáte nárok ju za to kritizovať. Ak to chcete zmeniť, tak jej pomôžte a naučte ju rozprávať sa, počúvať a komunikovať. Nadávať vie každý, ale skutočne porozumieť len málokto.
Vy si ani len neviete predstaviť, ako trpia ľudia s nejakou viditeľnou chorobou, koľko trápnych a bolestivých momentov si museli v živote zažiť! Tak im to nezhoršujte ešte aj vy.
Moja vlastná kapitola s názvom psoriáza začína v 15.-tich rokoch a môžem vám povedať, že mať po tele červené nechutné fľaky pokryte bielymi šupinami nie je vôbec príjemné, nanajvýš v puberte, kde sa dievča snaží zapáčiť chalanom práve tým, že púta na seba pozornosť. No, ja som ju vážne pútala, ale ináč ako ostatné baby. V 30.-tich stupňoch som mala oblečené dlhé oblečenie, len aby nevideli moju odpornú kožu. Bola som stále natretá nejakými smradľavými mastnými masťami, ktoré sa mi lepili na celé telo a aj napriek tomu som veľakrát cítila neutišujúce svrbenie a pálenie. Najhoršie pre mňa bolo, keď sa mi to objavilo na miestach, ktoré som už zakryť nemohla. Začalo to krkom a postupne to prešlo aj na tvár. Tam som to bohužiaľ neskryla. Je ťažké rozpomínať sa na okamihy v živote, kde som sa cítila skutočne zle, lebo sú to okamihy, na ktoré sa my všetci snažíme zabudnúť.
Každý z nás má nejaký problém. Niekto trpí bolesťami chrbtice, iný má problémy s kĺbami. Niekomu býva zle pri rôznych jedlách, pretože mu trávenie nefunguje tak ako má. Medzi nami sú ale aj ľudia, ktorí svoje problémy skryť nemôžu. Sama som si to zažila a preto vám odkazujem toto:
Na svete je veľa ľudí, ktorých teší, keď vám môžu ublížiť, pretože aj im bolo niekedy ublížené, preto ich neodcudzujte, ale snažte sa ich pochopiť, prečo sa tak správajú. Uvedomte si, že čím väčšie problémy máte v živote, tým ste silnejší človek! Ak by ste neboli schopný zvládnuť to, čo vás v živote stretlo, nezažili by ste to. Vy ste ale oveľa silnejší ako si myslíte, lebo váš život môžete zvládnuť len a len vy. Iní ľudia by to nezvládli. Vy ste ale výnimočný! A je len na vás, či dovolíte ostatným okolo vás aby s vami manipulovali alebo nie. Ja som si vybrala.
Vám ostatným chcem odkázať, aby ste prestali hodnotiť druhých ľudí a nestarali sa im do života. Každý z nás žije najlepšie ako vie.
A uvedomte si, že každý veľký problém má svoje riešenie. Všetko zlé je na niečo dobré.. 10 rokov som nechápala čo zlé som spravila, že som práve ja musela mať psoriázu. Dnes som za to vďačná, pretože keby som si tým neprešla, nemala by som možnosť pomáhať iným ľuďom a ukázať im, že aj psoriáza sa dá skrotiť.
Naučila som sa nesúdiť iných, lebo som pochopila, že každý z nás má svoj vlastný príbeh. Ak ho chcete nejako zmeniť, potrebujete k tomu len nové informácie a vedomosti. Lebo všetko začína poznaním.
